Ak by sa nové technológie ukázali naozaj funkčné a pre ľudstvo výhodné, dostanú nás z problémov len dočasne. Kým nám neprerastie cez hlavu zasa niečo iné

Planéta Zem je chorá. Má horúčku,“ vysvetľoval Pan Ki-mun Leonardovi diCapriovi pred štyrmi rokmi počas klimatickej konferencie v Paríži. „Žiadny div,“ zamrmlala si pre seba planéta Zem, „keď mám tú civilizáciu. A to v pokročilom štádiu.“

Dnes je situácia ešte dramatickejšia. Pri takej príležitosti bude iste prospešné prečítať si niečo o tých civilizáciách, ktoré to už majú za sebou – starovekých, a z ich chýb sa prípadne poučiť. Vezmite si napríklad taký Nartský epos, ktorý opisuje hrdinské činy Nartov, predchodcov dnešných Osetov. Narti boli bohatieri mocných ramien, nebáli sa ničoho a nikoho, ani bohov nie. A okrem toho to boli riadni figliari. Z každej šlamastiky sa im bystrým umom vždy podarilo nejako dostať. Týmto svojím naturelom pripomínajú nás, dnešných ľudí. My sa tiež vôbec nebojíme a vlastným umom sa z každej nepríjemnosti, síce zakaždým v hodine dvanástej, ale predsa len dostaneme. Najnovšie publikované vedecké výsledky dávajú istú nádej, že to nebude ináč ani dnes a že to dajako napokon všetko zvládneme.

ENERGIE A GLOBÁLNE OTEPĽOVANIE

Odkedy ľudstvo pred stotisíc rokmi objavilo oheň, potrebuje preň na uspokojenie svojho apetítu palivo. Kedysi, a nie je to tak dávno, sme kvôli drevu takmer vykynožili všetky lesy. Potom sme naďabili na uhlie a ďalšie fosílie a lesy sme našťastie uchovali (neplatí u nás). Postupne sme však zamorili vzduch oxidom uhličitým a inými emisiami zo spaľovania fosílnych palív, čo prinieslo globálne otepľovanie. Potom sme objavili urán a postavili jadrové elektrárne, ktoré by nás mohli zachrániť, ale aj keď sa ničoho nebojíme, jadrových reaktorov sa trošku predsa len bojíme. A na druhej strane, jadrové elektrárne aj tak zďaleka nestačia nabíjať naše baterky. Pomôcť by nám preto mohli prírodné obnoviteľné zdroje, vodnými priehradami a veternými turbínami však ubližujeme rybám, vtákom, skrátka biotopom. Okrem toho ani to akosi nestačí pokryť naše potreby. A tak stále pre istotu držíme nohu na pedáli fosílnych palív. Keďže je nás veľmi veľa, skleníkových plynov v atmosfére pribúda a naša Zem sa čoraz viac nebezpečne otepľuje. Čo s tým?

DOČASNÝ ZÁLOŽNÝ PLÁN UŽ MÁME

Zdá sa, že škandinávski vedci našli riešenie. Nechali sa inšpirovať Julesom Vernom a objavili zdroj hlboko pod zemským povrchom – geotermálnu energiu. Stačí navŕtať dieru päť-šesť kilometrov hlbokú a naraziť ložiská vody s extrémne vysokou teplotou, ktorých je v tých hĺbkach v Európe dostatok. Napríklad na takom Islande vystrekujú na povrch v podobe gejzírov. Keďže v Škandinávii nie je od myšlienky k činu tak ďaleko ako u nás, viaceré medzinárodné spoločnosti sa spojili a vytvorili projekt Next-Drill, ktorého cieľom je nájsť tieto ložiská, vyvŕtať šachty a začať s čerpaním tepelnej energie. (Je namieste pripomenúť, že nie na rozkrádanie eurofondov, ale práve kvôli takýmto spojeným užitočným projektom pôvodne vznikla Európska únia.) Geotermálna energia je čistá, prírodná, bez emisií skleníkových plynov a mohla by od nás odvrátiť kataklizmu z následkov globálneho otepľovania. Ak by to ani s tými gejzírmi úplne nevyšlo, máme záložný plán. Ten pochádza opäť zo Škandinávie. Vedci z Východofínskej univerzity zistili, že rozprašovanie aerosólových častíc vysoko do stratosféry by mohlo spomaliť globálne otepľovanie. Inšpirovali ich pozorovania výbuchov sopiek, ktoré sú prirodzeným zdrojom aerosólov v atmosfére a ktoré vedú k poklesu teploty vzduchu. Takýto zákrok by mohol byť krátkodobo veľmi citeľný, ale dlhodobo by nebol riešením. Zvlášť ak by koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére aj naďalej rástla. Dobré pre našu civilizáciu bude spojiť oba plány, ale najlepšie by preto bolo zároveň výrazne obmedziť spaľovanie fosílnych palív.

ODPADKY A MIKROPLASTY

Keď pred takmer sto rokmi ľudstvo vynašlo umelé vlákna, znamenalo to revolúciu v každej oblasti. Ľudstvo začalo vymýšľať viac či menej užitočné plasty najrozličnejších rozmerov. Už vtedy bolo tým rozumnejším jasné, že plasty nevznikli prirodzenou cestou, ale chemickými reakciami umelo vytvorenými človekom, a že sa teda prirodzenou cestou ani nerozložia. Takej PET fľaši bude napríklad trvať najmenej tisíc rokov, kým zmizne. Ohryzku z jablka pár týždňov. Za tých sto rokov plastov neubúdalo, ale pribúdalo a ktorýmkoľvek smerom sa dnes pozriete, váš pohľad určite zavadí o nejaký ten použitý plast. Aj Jonáš v bruchu veľryby by ich našiel na kilá. Nebolo by to však ľudstvo, aby si aj v tejto situácii neporadilo. Pred pár rokmi objavili japonskí vedci baktérie, ktoré boli schopné žiť a rásť na prázdnych PET fľašiach, to znamená, že ich konzumovali, teda jedli plast. Nazvali ich Ideonella sakaiensis a svoj objav publikovali v Science. Pred mesiacom zase vedci z berlínskeho Helmholtzovho centra pre materiály a energiu uverejnili v Nature štruktúru enzýmu, ktorý je za tento ich životný štýl zodpovedný. Keďže v biochémii majú enzýmy koncovku -áza, napríklad enzým štiepiaci lipidy je lipáza, enzým zodpovedný za rozklad PET fliaš dostal celkom logicky názov PETáza. Objasnenie jeho štruktúry je prvým krokom k priemyselnému využitiu, čo by mohlo pomôcť ľudstvu aj veľrybám. Nebolo by však, samozrejme, rozumné ďalej pokračovať v produkcii plastov, ako ich poznáme dnes, hoci keď predsa už máme plastožravé baktérie, zdá sa, že by sme si to mohli dovoliť. Baktérie by sa nám mohli rozmnožiť nad hlavu, prípadne zmutovať, no a potom spánombohom. Múdrejšie bude, ak aj samotné plasty začneme vyrábať tak, aby sa dali ľahko a prirodzene rozkladať. Ako ten ohryzok z jablka. To je plán B.

Z PROBLÉMOV LEN DOČASNE

S týmto cieľom robia svoj výskum americkí vedci na Ohijskej univerzite, ktorým sa chemickými modifikáciami v laboratóriu podarilo vyvinúť materiál na báze prírodného kaučuku s podobnými vlastnosťami, aké majú umelé látky vyrobené z ropných produktov. Na rozdiel od nich však má tú výhodu, že sa rozloží prirodzenou cestou a nie je trvalou záťažou pre prírodu. Ich kolegovia z Univerzity vo Wisconsine zašli ešte ďalej. Chemické modifikácie prírodných produktov nerobili oni, ale nechali to na baktériách. Objavili kmeň pôdnych baktérií Novosphingobium aromaticivorans, ktoré dokážu chemicky upravovať – metabolizovať – látku prítomnú v drevinách s názvom lignín. Lignín je spolu s celulózou najviac zastúpenou organickou zlúčeninou v biosfére, ale na rozdiel od celulózy sa pre ňu doteraz nenašlo žiadne priemyselné využitie a bola skôr odpadovou látkou pri výrobe papiera. Geneticky vhodne upravená pôdna baktéria sa môže stať výrobným nástrojom nového typu prírodne rozložiteľného „Earth-friendly“ materiálu, ktorý by mohol celkom nahradiť nerozložiteľné plasty vyrobené z ropných produktov. Súdiac podľa týchto najnovších vedeckých štúdií, by to teda s našou dnešnou civilizáciou nemuselo vyzerať až tak beznádejne. Avšak je jasné, že ak by sa aj všetky tieto nové technológie ukázali naozaj funkčné a pre ľudstvo výhodné, dostanú nás z problémov len dočasne. Kým nám neprerastie cez hlavu zasa niečo iné, rovnako alarmujúce. A ako si s krízou poradili bájni Narti? Nuž, takto: „Pustili sa hroby si kopať a sami sa do nich uložili. Tak sa preslávení Narti sami zahubili.“

VLADIMÍR LEKSA vedec, Ústav molekulárnej biológie SAV